Stojíme v Červenej Skale, vykloním sa z okna vlaku, slnko bliká a sprievodca niečo ziape poliakom. Jeho slová sa rozpadajú do saturovaných hrdzavých škrekov a ako krúpy bombardujú moju hlavu. Radšej si sadnem.
V Dedinkách si zaplatíme kemp na noc, zostávame tri. Hneď si požičiame vodný bicykel, taký čo má v strede medzi sedačkami stolček na bongo. Had vodnej plochy sa vynie medzi skalami a pod železničnými mostami.
Smerom na Stratenskú Pílu sa zastavíme v nultom priestore. Zotrvanie v ňom má trvále následky pre návštevníka. Viem to, lebo som tu už raz zotrval. Biele body skál, čo nás obklopujú, sú strhávané prúdmi našich myšlienok a víriac mi vlietavajú cez ľavé ucho, aby potom cez to pravé vyleteli späť do nultého priestoru, ktorý svojou chuťou znázorňuje bezbrehosť našich hláv.
Obloha je zlatostrieborná, slnko svieti skrz mraky ako mliečna žiarovka. Aby sme netrochárčili, dáme si zároveň dážď, ktorého kvapky svietia leskom našich úsmevov. Hmmm, už len ponoriť nohy skrz palubu.
Po hodnej nechvíli sa vraciame do stredu vodnej nádrže a zostávame na panvici sveta, kde smaží sa človečina ako hranolky alebo mračí sa ako sedmospáči o štvrtej ráno násilím budíka prebudení. Zostávame na tomto rozhraní, naľavo od nás je búrka a blesky hromy hrajú sa svoju hru, napravo obloha jasná polieva kraj. A na okraji pol slnka vykúka z tohoto pomädzia aby sme sa konečne mohli zblázniť.
Pozriem vedľa na spolupútnika tohoto výletu (ďalej len Sputnik) a áno, už sme sa naozaj zbláznili. Mňam.
Na druhý deň ráno vyrážame na pešiu túru, vytúrovať trochu naše receptory. Cez Biele vody a Zejmarskú roklinu vyletíme na Geravy a konečne si dáme raňajky.
Človek by možno očakával popis rokliny ako malebnú kreáciu skál hľadiacu naše srdce ale popravde skalených nás obchytkávajú fantasmagórie medových porastov a rebríkov, ktoré nám lezú pod kožu, práve mi jeden vliezol pod zub a nemám špáratko, tak sa ho snažím jazykom vybrať.
Ruky a nohy mi zarástli do skaly a stávam sa rebríkom. Po mojej chrbtici naveky budú kráčať ľudia a každý jeden krok bude zväčšovať moje vzrušenie až do neúnosnej extázy, kedy prepadnem sa do seba a vytvorím nový vesmír.
Dojedáme a vydáme sa cez Zajfy, čo je kráľovstvo nivy rovnomenného potoka. Farebné bizárie kvetov sú domovom jedného národa, čo volá sa hmyz. Sputnik si šupne haluz, že nás napadli ovady, bojovníci strážcovia kráľovstva.
Zmieta sebou v tanci vnemového chaosu a kričí, že chce repelent. Ukľudňujem ho, že nech nehaluzí a dajú mu pokoj. Má to opačný účinok a pole pôsobnosti jeho haluze zasiahne aj môj vesmír a miriády hmyzích bojovníkov útočia bez vyzvania na naše telá.
Bežíme, ruky a nohy sa kmitajú vo všetkých nemožných smeroch, horizont sa krúti ako besná líška a prach cesty škre naše tváre. Nič si z toho nerobím, kľudne čakám kým Sputnik dohaluzí a snažím sa, aby straty na protivníkovej strane dosahovali obranyschopnú úroveň.
V tanci šialenstva Sputnik zhadzuje batoh a hľadá v ňom repelent. Vyhádže už hádam všetky veci kým ho vytiahne a zbesilo sa ním strieka. Vidím ako jeho šialenstvo ustupuje a kedže sa mi už nechce toľko čakať, pomôžem mu a formálne sa nastriekam aj ja. Zbytok lúky prejdeme v hármonii úsmevov jej kvetov.
Driapeme a sa na Havraniu skalu, ideme po mentálnych uzloch čo sme tu zanechali minulý rok. Hore stratím sitko. Polka hlavy hľadá sitko, druhá polka sa kochá výhľadom na celý Slovenský raj, tretia si spomenie na priateľov, ktorým posiela tento pocit a štvrtá fetuje biele body, čo na nás strieľajú zo Stratenskej Píly, ktorú vidno.
Zliezame dole a stretáme poľskú rodinku, čo sa štverá nahor, ktorej sme včera večer poradili tento výstup. Chlapík nás s úsmevom zdraví a udychčaná ženská sa mračí v šatoch na prechádzku po bulvári.
Keď zlezieme asi tak do pólky, vyhaluzíme si letnú búrku a ako škriatkovia mokneme pod ihličnanmi skrčení a smejeme sa. Poľská rodinka sa asi nesmeje. V prílivových vlnách dažďa a krúpov, čo má na svedomí jedna češka (“To je ale počasí, co? Ještĕ ať začne padat led.”), plávame cez Stratenskú na Dedinky, kde tlačíme zemiakové placky a taktiež naše dementálie späť do hlavy čo z nej vybuchli ako pukance.
Tretí deň si požičiame horské bicykle a ideme sa zblázniť na Hnileckej cyklomagistrále. Budeme promovaní za magistrov demencie. Z Dediniek do Hnilca klesáme a klesáme až klesneme skrz Rakovec a malebné cestičky, drevené ploty a staré domy na Sykavku, kde tečie svetlo z hory a pukance našich hláv kypia naokolo, už sa ich ani nesnažíme vtláčať naspäť do hlavy.
Necesta vedie popri železnici, kde rastú lesné jahody, maliny, černice a Sputnik ako medveď spása celé vedrá. Stojíme na pomädzí trate a pozeráme sa na masy človečiny, čo sa vozí vo vlakoch, svojich hlavách zamračených oblakoch.
Dolejeme sa do Hnilca, kde zo schodov kostola na kopci vidím kľuky doliny a opary z nedávneho dažďa. Naše myšlienky už dávno prešli do módu postupného spracovávania vnemov a len teraz vyrazili na požičaných bicykloch z Dediniek.
Už nevládzem vnímať, tak zatváram oči, uši, nosy, póry, aby som vo svojom vnútri narazil na tlakovú vlnu predstáv a mohol sa opäť kľudne zblázniť, tu na schodoch svätostánku, kde farár predáva cukrovú vatu.
Na záver dňa sa okúpeme v Palcmanskej Maši, kde pláž má viac hrán ako kvapiek vody a nakoniec vyšplháme na lúku nad Dobšinskou Mašou, aby sme sa stadiaľ mohli spustiť do rovín chápania, kde okolo nás tečú farebné obrysy a význam slova stratil sa v tvrdom spánku.
Deň štvrtý, pukance vykypeli hneď, keď som otvoril oči.
So Sputnikom sadáme na vlak a tečieme dolu dolinou do Margecian. V Nálepkove prisadnú mimozemšťania tmavej pleti a spustia reč, v ktorej sa melieme ako pšenica medzi kameňmi. Tvary zvukov tvoria vlny, ktoré sa odrážajú od stien motoráčika a spolu s jeho večným hukotom tečú našim zvukovodom ako ropa, čo na ústí horí, hustý čierny dym zaplňuje naše hlavy.
Pokračujeme do Košíc, kde začína industriálny ambient. Prestupujeme do kupé s bordovými poťahmi, ktoré nás nesie cez čpavkové ilúzie priemyslu do Humenného.
Teplo, dusno, spálená tráva, oči prižmúrené v ostrom svite slnka, rozklad a zabudnuté sny niekdajšieho rozkvetu rozhnívajú v letargiu a zimomriavky tela. Med plný prachu a zabudnutých alternatív potiera nám tvár, budúcnosť tohoto miesta nemá tvar.
Rozložené monštrá, sosáky, potrubia pokladajú svoje hnáty na naše plecia. Suť tehál a betónu sa pohla, kosti zapukali a my sme opäť zapukali. Za stanicami, v ktorých stojíme, sa rozliehajú stále tie isté mestá odliate z tej istej formy v sériovej výrobe. Betón a žlté pouličné lampy.
V Humennom sa rozsypeme na kamienky pri peróne. Príde sprievodca s lopatkou a metličkou nás pekne pomaličky pozametá a hodí do odpadkového koša motoráčika, smer Stakčín. Keď sa vlak pohne, vylezieme so Sputnikom z koša a sadneme si na koniec vlaku, kde na zastávke Humenné-mesto nastúpi tritisíc domácich.
Telá sa o seba obtierajú a predo mnou stojí dievčina, ktorej bedrá desať centi pred mojou tvárou kričia, chceme veľký falus. Pokým prídeme do Sniny, kde stanica v meste je obložená mikrokachličkami a tráva prerastá skrz koľaje a vlak do našich hláv, dievčina zmení štyristokrát polohu a pokaždé jej pysky zamľaskajú.
Stakčín, konečná zastávka všetkých železníc na Slovensku, kde dedo na otázku, kadiaľ sa ide na Starinu, odpovedá, že ten podstavec pod tank muroval on.
Vyčerpaní kráčame po rozbitej ceste na mraky, cez bránu do Polonín vyšliapeme ku Starine, vodnej nádrži, práve keď zapadá slnko. Vydriapeme a sa na drevenú vyhliadku nad Starinou, kde ambient večnosti sveta začne pre nás hrať koncert hudobnými nástrojmi tajomstiev Polonín.
Nereprodukovateľné vnemy do nás tlačia v kvantách, musím prepínať receptory, raz oči, raz uši, raz nos, ako keď bosé nohy prešľapujú na horúcom piesku. Pozriem doprava a tam sa Sputnik trasie na lavičke vo vlastných haluškách. V nehybnej bezčasovej slučke naďalej prepínam svoje receptory, ktoré cvakajú ako relátka a pevné body ľudského sveta sa vzďalujú ako body rozpínajúceho sa vesmíru.
Hubová príchuť prázdnoty zvučí moje dutiny a miriády vrstiev svetov sejú polia v mojej hlave, aby raz vyklíčili do nápadov. A v diaľke, kde hory hladia vodnú plochu a slnko zapadlé tvorí netvary, rozprestiera sa ilúzia, kraj medovej rosy.
Víla sa potkla o kameň v potoku a spustila spŕšku nadávok. Pokropila celú lúku ľadovcom. Jeden trafil Elenu, nevestu na dnešnom stave, čo príde. Zahrešila nemenej a zamračila sa na ženícha.
Ten preskladal svoje kaleidoskopické oči z trojuholníkov na šesťhrany v negatívnej odpovedi. Len čo si dožmolí dávku v pravej strednej ruke, oči sa mu stočia do hladkých kruhov a dá.
Hudobníci začnú svoju prvú skladbu a ženíchovi stúpa modrá chuť do celého tela. Bez dávky by to nezvládol, Elena totiž po svadobnej noci ženícha zožerie, ostatne, ako je v ich rode zvykom.
“Ahoj Amfet, kde si?” zavolá na ženícha jeho bratranec Amdet.
“Máš niečo? Potrebujem ešte.”, odzdraví Amfet.
“Jasne, ako vždy. Stihneš to dožmoliť, kým povieš áno?”
“Pokúsim sa, nič iné mi ani neostáva.”
Svadobčania sa pomaly zbiehajú a začína sa podávať občerstvenie. Misy vošiek a peľová obloha.
---Medzitým Edo, vtáčiak čo sedel v tieni koruny a nadával na teplo, prešiel na nadávky sfetovaným chrobákom. Práve pred chvíľou jedného zhltol a začínal šlapať.
---Najskôr hostina a zábava, potom obrad a nakoniec svadobná noc. Takúto mala následnosť svadba ich rodu.
Prvý veseliak už tancoval na stole a rozlieval na okolie drinky, čo mal v rukách. Hudobníci už prešli tiež do hladiny a s porozumením tanečníkov hrali otrepané repliky ich chudobného repertoáru.
Amdet si práve vybral drink s názvom Hašid a začal posrkávať zo slamky, keď nastal v sále jemný rozruch. Bolo to len zopár zmien v konštalácii očí pár hostí ale postrehol to.
“V zemi sú cudzinci, naše jednotky už vyrazili návštevníkov pozdraviť. Zobrali so sebou paralizátory krviniek.”, pošeptá mu do ucha nemenovaný.
---Už prestal nadávať. Posledný chrobák čo ho ďobol sa rozšlapal naplno. Halucinácie sa mu už neprelievali len v zraku, strácal už aj orientáciu v magnetickom poli a vôbec. Len nezabudni, že si vták, zbožne si zaprial kým nezabudol.
Vo vizuáloch sa mu zjavili dvaja cudzinci. Aj pod vplyvom mu bolo hneď jasné, že tieto škvrny svetla sú iného rodu. Najprv vírili po obvodoch a pomali smerovali k stredu. V náhlej záplave iných škvŕn tisícov svetelných zŕn sa rozvírili do špirál a stred jeho zorného pola, pravda pod vplyvom, ich strhával k sebe.
Zabudol dýchať a keď si spomenul, tlak kyslíka mu na okamih zmenil vizuály v oblaky farebných kociek. Musel ich poskladať ako hlavolam späť, keď chcel vidieť ako to pokračuje s tými svetelnými škvrnami.
---Amdet si všimol, že bratrancovi je nejak ťažko.
“Nie že sa odstrelíš skôr ako povieš áno, vieš čo ťa potom čaká.”
“Čo si mi to dal? Nesrším!”
“Zhlboka dýchaj a sústreď sa.”
Sústredil sa do jedinej myšlienky. Nechcem sa oženiť.
---Keď dolúštil hlavolam, škvrny svetla už tam neboli. Zanadával, čím sa trochu vrátil k sebe. Ale len trochu. Potom zabudol, zamával krídlami a rozletel sa. Na kusy.
Bol prúdom myšlienok ženícha, ktorý v excelovanej rýchlosti paranoidných kalkulácii pod vplyvom prepočítaval všetky možnosti na únik. Nebolo ich veľa, musel z toho mála ešte ubrať, keď si pripomenul že to musí byť okamžite.
Pretvoril sa vo vtáka, čo rozletel sa zo stromu aby ho zožral vo víťaztve svojej záchrany.
Prší. Skoro ráno. Prší. Cíti chlad. Skryje chodidlá pod deku. Prší
Kvapky hrajú svoje predjedlo, letargický koncert, skladba č. 1 hrá už sedem hodín. Účinne maže jeho myšlienky, každá vyhasne skôr než by ho stihla prebudiť.
Jeho telo cíti okrem dažďa aj vietor ako rozdúchava monológy stromov v okolí chatky. Obä stopy, dážď aj vietor, sú vyladené do šteklivej hlasitosti, presne na prahu medzi tichom a hlukom. Vždy, keď sa zdá že zosilnejú, prejde jeho telom vzrušenie, no oni zostávajú naďalej štekliť v jednej hlasitosti.
Zrazu je ticho. Úplne. Tichšie ako ticho. Prebudí sa.
Oči vnímajú stenu naproti len ako farebnú informáciu bez významu. Farby sú poznačené brieždením. Všetko je zahalené sivou, oči si domýšľajú mikroodtiene farieb. Ešte nerozbehol vnútorný monológ, ktorý tvorí svet, tak ostáva naďalej v tieni spánku nedotknutý svetom ani jeho času letom.
Dole v dedine niečo zalomozí a ten zvuk exploduje v jeho hlave do myšlienok. Vstane, zapáli v peci a dá variť vodu. Potom si uvedomí vystreľujúce šípy chladu z jeho chodidiel. Obuje sa. Otvorí okno a nadýchne sa knižnice lesných vôní vyčesaných nočným dažďom.
Dýcha.
Ticho, ktoré počuť, poskladalo v doline kolaje, jeden podval pekne po druhom, každú maticu druhú pekne po sebe. Kamenie kvitne dvoma farbami, lišaje malujú obrazy ich sveta a kráľovstvo lesných jahôd vykšeftilo s tichom pozemky v okolí:
“Koľko?”
“Čo koľko?”
“Čo?”
Kto iný ako železnica vníma monológy hôr a divných jej sveta nôr?
Snáď ten, kto dýcha.
Dýchal. Uvedomil si, že počuje vrieť vodu. Áno, bude to jeho voda, chcel si spraviť čaj. Spraví si čaj. Sadne si do kresla pri okne a necháva vône čaju, nech pripletú sa do notovej osnovy rannej skladby vôní.
Usrkne si a tých pár kvapiek čaju rozprúdi chuťové vnemy v ústach. Kvapky pomaly stečú do žalúdka, ktorý v súhlase zamrmle.
Odtlačky jeho výhľadu pečiatkujú jeho tvár. Každá pečiatka má váhu celej Zeme. Dum. Dum. Jedna pečiatka za druhou udierajú mu do ksichtu nech kreslia jeho svet. Zabudol dýchať. Nádych.
Do rannej skladby pridal sa i pach izby. Starina. Hm, ako by mu ten pojem chcel niečo vnuknúť, nejakú spomienku alebo myšlienku.
Starina.
Hm, nič.
Začalo znovu pršať. Napije sa čaju.
Na stráňach sa rozvaľujú opary, malé obláčiky, kópie tých nad nimi, neodtrhnuté ešte od matky.
Hhhhhh, zaúpela váha koľajníc. Súčasne kvety otvorili oči a z tých milión očí vyleteli včely v bzuku svojich krídel.
Žžžmm, zahryzla sa cirkulárka do prvého sústa celodennej stravy, žžžmm, naštartovali dedinčanom s krikom kohúta hlavy, žžžmm, zazvonil zvon ako farárovej viery stehy, žžžmm, vystrelili sedláka hore drevené rolety, žžžmm, pečie škvarky ženská v hlave chleby, žžžmm, zasúva kolík tete šustom vety, žžžmm, sssskrssssrrsrkrskkrsss... td-td, td-td, td-td, td-td,... td,...
Niekto stlačil citróny v jeho mede hlavy, šťava strieka von a vpíja sa do sveta maľby, jazykomaľby.
Rozsypaná cesta vinula sa ako opitý had a slnko zapípalo ako lacný budík, že blíži sa čas večera. Dvaja haluzáci kráčali si svojim krokom a obzerali sa starým plotom. Za dedinou už len lúky a les rozprávali večerníčky deťom, keď tu strmo vpravo stromobúdka usmiala sa vo večernej nálade.
“Poďte chlapci, poďte že, dám vám bludy veru že”.
Cvak.
Počul vodu. Spustil pravú ruku, v ktorej mu cukal sval, dozadu a tá sa ponorila do vody. Po chvíli ľavá. Ležal na potopenom strome, na samom vrchole časti, ktorá trčala z vody ako vzpriahnutý ukazovák šikmo k nebu. V hlave mal tlak z natiahnutej chrbtice a v tvári celou silou slnko opreté.
Posadil sa, pretlak, podtlak, ruky mu voľne viseli po bokoch a boli ako dva studené klince z ľadu. Obraz bol tmavý, oči si ešte nezvykli na zmenu jasu hlasu.
Cvak.
Vedľajší dopĺňal palivo a on bol zaplnený ihlami medu zapadajúceho slnka nad vrcholmi hôr cudzej zeme. Kto vie, čo v nej drieme. Dozaista spomienky ľudu, čo iným jazykom rozpráva a teda inak na svet pomýšla. Variácie jazykov, rozkvitnuté lúky tohto sveta, kde svetom je veta.
Cvak.
Med premenil sa v hrdzu zárubne starého domu dverí. A v tom kúte stien žil pavúk Emil. Mal v živote tri ciele. Prvým bola pavučina neslýchaná, ktorou by nevestu lapil. Druhým cieľom plná obeť pavučín a tretím, aby sa stal otcom pavúčím. Ešte sa ale predtým niečomu priučím, pomyslel si. Vošiel preto do domu.
V kuchyni na kredenci staré porcelány tancovali, nádoby po okrajoch pozlátené, čo už zabudli na myšlienky pomlátené. Zúbkatá nádoba na ocot robila dozorcu sošky modliacej sa ženy a zaprášená fľaška Kláštorného tajomstva smiala sa ako leptá steny jej viery.
Váza, čo márne snívala o kvetoch, nedávala spať soľničke, ktorá mohla soliť už len hrdzou svojej hlavy. Nemal už kto naplniť fajku šporáku, došlo uhlie v žilách posledného nájmocu.
Spuchlinou zatuchnuté knihy väzňov spred storočí. Špina na dreze nebola mladšia, mohli by si ruku podať. Z odtoku vychádzal nerytmický zvuk. Doviedol Emila do obývačky, kde hlboké ticho hovälo si nedeľnou siestou a dym stúpal zo zapálenej cigary, skrz svetlo presvitajúce cez špáru medzi závesmi.
Cvak.
Hlavy im tŕpli ako ozveny cvrčkov. Mozgy im obrástli ako mach skaly. Konečná. Nechali sa zarásť dobrovoľne a značne ľubovoľne.
V nepriestore pofukoval mierny vetrík a on sa rozhodol poposadnúť na oddelený výčnelok náhornej plošiny, ktorý bol potopený v tieni stromov. Po ceste však narazil na pozostatok stromu, ktorý tvoril mostolávku a pod ňou zbadal muchotrávku.
Dnes radšej nie, pomyslel si a vydal sa ďalej, no na výčnelok nedošiel, zostal totiž lapený v tiesňave nepriestoru, kde papraď inverzných farieb vykreslila mu cestu jeho predstáv.
Ďalší zatiaľ opodiaľ chrúmal lesné plody ako medveď za rohom, čo na chrbte s batohom, rozhodol sa prejsť na druhú stranu cesty podchodom. V tom podchode na záchode Emilov bratranec Kamil splietal svoje siete plány.
Cvak.
Zobudil sa pod platanom, na ostrove pozostatku starého lesa. Slnko preplo z trojky na štvorku a pridalo na lesnú škôlku. Zvuky sa zobúdzali po bezsennej noci, začal písať do notesa čmáry, jeho hlavy čary vlastivedy. Tak toto je vlastiveda, kde vlasťou je moja hlava.
Cvak.
Emil stál na kraji postele. Spálňa prudko osvetlená, strieborná biela a v tom kúpeli svetla víla krásna spala hlbokým spánkom iného sveta. V tom tichu prudké svetlo kričalo. Vrieskalo.
Tisíce rokov tu víla spí a iný svet si sní. Príbehy cudzieho sveta skondenzovali sa do kvapiek medu, ktorý pokrýva celú posteľ a s ňou vílu snívajúcu svetlo tejto izby.
Emil sa neopovážil ísť ďalej, zostal stáť na kraji medovej rosy.